Uvidíme časom, Tom! (časť 1)

4. července 2011 v 22:45 | Vaša Marči ;) |  Uvidíme časom, Tom!

Tak, som naozaj zvedavá či si to niekto vôbec prečíta..!



,,Otec, ale ty si mi prisahal že si už nikdy inú nenájdeš! Že po našej mame už iná nepríde a teraz mi oznámiš, bezducho akoby to bola samozrejmosť, že sa sťahujeme a že máš priateľku už tri roky a aby toho nebolo málo tak je ešte aj tehotná?! Vôbec ťa nezaujíma ako zareagujem? Je ti úplne jedno že kvôli tvojmu šťastiu musím ja opustiť to svoje? Uvedomuješ si, že mi čím ďalej tým viac ničíš život?" skončila som svoj nešťastný monológ a tvom sa jeho dlaň dotkla môjho líca. Pozrela som sa na neho s nenávisťou v očiach a utiekla som do svojej izby, kde som sa zamkla. Padla som na postel a pozerala som sa do stropu. Prepadol ma pocit úzkosti, beznádeje, samoty. Trvalo mi roky kým som sa zmierila s tým že sa nači rodičia rozviedli a teraz? Teraz sa mám sťahovať, a zabudnúť na všetko čo som prežila tu, v mojom milovanom Berlíne, a ísť žiť niekam do riti sveta ktorá nie je ani na mape? Mám opustiť svojich priateľov, frajera, a všetkých ktorých tu mám, len pre to aby bol ON šťastný? Prečo na mňa nemyslel? Zabudol na ten sľub ktorý mi dal keď sa rozviedol s mamou a mňa pridelili k nemu? zabudol nato, čo mi sľúbil. Spravil si ďalšie dieťa, a ja budem pre neho nič. Ešte väčšie nič ako som teraz. Bože ako tento svet nenávidím.
,,Otvor! Okamžite" kričal spoza dverí, a pokúšal sa ich otvoriť. Márne sa však snažil, márne kričal, ja som ho nevnímala, nepočula, nemala som ani strach. Pomaly ale isto som opúšťala svoje telo, nevnímala som svet, ani bolesť.
,,Pán doktor ale bude v poriadku, však? Nebude sa musieť dať liečiť, či?" počula som niekde v ďialke hlas svojho otca, ktorý znel naozaj veľmi z´vystrašene, a cítila som ako ma niekto hladí po vlasoch.
,,Je mimo ohrozenia života, ale či sa bude musieť dať liečiť alebo nie, to uvidíme keď sa preberie a vyšetrí ju psychiater." To boli posledné slová, ktoré som počula pred tým ako zabuchli dvere.
,,Ach Nikolka moja, čo si to urobila? Dúfam, že budeš v poriadku zlatíčko" tieto slová vyšli z úst môjho otca. Stlačila som mu jemne ruku, aby vedel, že ho počujem, že ho vnímam, no nedokážem otvoriť oči, nejde to.
,,Stlačila mi ruku, videla si to?" čo? Kto mal čo vidieť? S kým tu je? Musím otvoriť tie prekliate oči, musím,no čím viac som sa snažila, tým menej to išlo.
,,Videla som to, drahý, neboj bude v poriadku. Inak volal mi Andreas že sem príde." Povedala nejaká žena. Preboha? On..on sem dovliekol tú ženskú? Tak toto je vrchol drzosti! Toto je moc. Už ani nemám chuť otvoriť oči.
Ignorovala som ich rozhovor, a snažila som sa zaspať. Keď už som takmer spala, rozleteli sa dvere izby, a tak silno sa zabuchli, že som okamžite vystrašená sedela na posteli, s ústami otvorenými dokorán, s očami vypúleními a zovretím hrdlom. Otriasla som sa zo šoku a pozrela som sa po izbe. Predo mnou stáli tri osoby. Otec, nejaký celkom pekný chlapec, a ženská.
,,Otec? To si nemôžem oddýchnuť ani v nemocnici? Ani tu nemôžem mať klud?!" pozrela som sa škaredo najprv na otca, a potom na tie ďalšie dve osoby.
,,zlatíčko naše, konečne si sa prebrala" podišla ku mne tá podivná ženská, zrejme otcová nová priateľka, ktorá bola v značne vysokom štádie tehotenstva.
,,Tak za prvé, nie som vaše zlatíčko, za druhé nepoznám vás ale nepribližujte sa, a za tretie von, všetci inak zavolám lekára"
,,Nikola! Ako sa to chováš?" pozrel na mňa
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama