Anjel šťastia... časť 1

11. února 2015 v 9:50 | Vaša Marči ;) |  Anjel šťastia...
Tak, dnes prichádzam so svojím príbehom Anjel šťastia, síce už je dokončená, ale uvažujem nad tým že niektoré časti pozmením.
Prajem príjemné čítanie Usmívající se

Keď som bola malá, videla som padať hviezdu a priala som si aby som bola raz šťastná. Od toho večera čo som si popriala byť šťastná sa mi rútil svet. Rodičia sa mi do roka rozviedli a mňa pridelili k matke. Kým som bola malá, bolo všetko v poriadku, no akonáhle som začala dospievať ( okolo 12 r. som mala) a mama si našla priateľa s ktorým si spravila ďalšie dieťa, ja som bola odstavená na druhú koľaj,môj život stratil zmysel. Túžila som zomrieť, a zároveň som chcela žiť.
Chcela som žiť takým životom akým žili moje kamarátky - chodiť von, zažiť prvú lásku,a nie byť doma a starať sa o nevlastnú sestru. Jedného dňa som objavila všetky listy ktoré mi posielal otec. Po celý ten čas čo boli rozvedený mi posielal listy a mama mi klamala. Klamala mi a tie listy tajila, schovávala ich do svojej zásuvky ktorú mala vo svojej izbe a pod zámkov. Listoch sa písalo že už mu chýbam a že už ma chcie vidieť a v každom sa ma pýtal prečo mu neodpisujem, že ma ľúbi a nechce ma stratiť a že nechce aby som s toho všetkého najviac trpela ja. V každom liste mi posielal svoje číslo a emailovú adresu. Jedného dňa som išla von, zavolala som mu z búdky pretože matka mi nekúpila ani telefón. Cítila som sa veľmi zvláštne mala som zovretý žalúdok a strach. Strach s toho ako zareaguje keď sa dozvie že som to JA- jeho dcéra ktorú roky nevidel, ktorá sa mu roky neozvala pretože jej matka skrývala listy. Otec to vzal dobre, dohodli sme sa že si mám dať strednú mimo SR, najlepšie bude keď si dám prihlášku niekam do Nemecka, aby som mohla byť s ním. A aj čo sa týka úrovne štúdia je to určite lepšie. Nemčinu viem veľmi dobre v tom som problém nevidela, a najlepšie bolo to že pri otcovi som videla možnosť žiť nový život. Problém však bol, povedať to matke. Chýbalo už iba pár dní do písania monitoru, niekoľko týždňov do začiatku prijímačiek. Mala som vlastne už iba týždeň na odovzdanie prihlášok. Matka ma silou mocou tlačila na obchodnú akadémiu, tam som však nechcela ísť. Túžila som žiť s otcom, no bála som sa, že jediná možnosť dostať sa k nemu bude súdnou cestou. Nakoniec sme sa s otcom dohodli že matke zavolá on a povie jej to že chce aby som bola pri ňom, že ma roky nevidel, že mu chýbam a aj to že sa chce tiež podieľať na mojej výchove. Stálo ma to veľa síl, a veľa sĺz kým matka povolila. A tak som sa cez veľké letné prázdniny sťahovala k otcovi do Nemecka. Cítila som sa zvláštne keď po mňa prišiel na letisko. Nespoznala som ho, zmenil sa, bol šťastný- takého som ho ja nepoznala. Pri matke každý trpel, bola krutá a týrala nás. Bolo obdobie keď sme nemali čo jesť, pretože ona nemala chuť variť, aj také bolo obdobie, keď som nemohla chodiť do školy, pretože ma tak dobila že som bola celá modrá. Otec mi predstavil jeho novú manželku a ich syna. Malý Tobiasko mal 5 rokov. Bol nádherný, mal tmavé vlasy a modré oči, a nádherný úsmev. Čakala ma dlhá cesta domov ale tešila som sa. V aute som však zaspala. Prebudila som sa až na teplý dotyk, na jemné ruky ktoré ma pohladili po vlasoch a Hanah sa mi prihovorila ,,Ketrin vstávaj už sme tu". Cítila som sa zvláštne keď som vystúpila z auta. Predo mnou stál obrovský dom, s veľkou záhradou a dvomi psami ktorý brechali pri bránke na svojich pánov a šťastne vrteli chvostami. Mala som pocit že je to iba sen,že zrazu môžem byť šťastná. S matkou sme bývali v 2-izbovom byte, čiže žiadne súkromie a bohužiaľ ani žiadna sloboda. Neustále som túžila po niečom čo som nemohla. Hanah bola veľmi príjemná, mladá žena od otca mladšia možno o 5 až 10 rokov. Videla som v nej nádej, že život môže byť krajší, a že nie všetky ženy sú také ako moja mama. Hanah sa mi prihovorila no nereagovala som, stále som pozerala na dom. Potom som sa ale odlepila zo zeme,a urobila som prvé kroky do domu. Vnútri bol tiež nádherný, objavila som schody ktoré viedli na poschodie, kde sa nachádzali 4 izby. Jedna bola spálňa, dve detské a jedna hosťovská. Každá izba mala vlastný šatník čiže nebola zaplnená tonou skríň. Bolo to super riešené. Otec mi odniesol kufre do mojej novej izby ktorá bola namaľovaná ostro červenou farbou. Milujem červenú a čiernu a môj otec to dobre vedel. Na stene sa nachádzala fotka môjho obľúbeného tímu s podpismi a dokonca aj s venovaným pre mňa. Dojalo ma to. Kufre som nechala tak, chcela som otestovať nový dom, bola som zvedavá po otcovi. Tešila som sa na babku, isto sa veľmi zmenila, ale určite je stále hrdá a silná. Môj dedko zomrel ešte keď som bola malinka. Dokonca si nepamätám ani ako vyzerá moja babka. Po rozvode matka všetky naše spoločné fotky spálila, vraj aby som zabudla, ale nedosiahla s tým nič. Iba to že som zabudla na ich tváre, nie však na city ktoré som k nim cítila. Vedela som že pri nich budem skutočne šťastná. Prišla Hanah do izby a spýtala sa ma či som sa už zabývala. S veľkým úsmevom som jej odpovedala že áno a povedala som jej že by som sa rada išla pozrieť do mesta. Školu mám v tomto malom mestečku ktoré ma počet obyvateľov až 3197, čiže každý si všimne že som tu nová. Budem chodiť na nejakú spojenú školu, s voliteľnými predmetmi. Myslím, že je to super. Ja už teraz viem čím by som chcela byť - chcela by som byť jedného dňa spisovateľkou a písať o utrpený ktoré som zažila. Ale budúcnosť vidím aj v biológií a chémií. Prírodné vedy ma veľmi bavili, na základnej som patrila medzi najlepších ľudí. Nebol problém prijať ma na túto školu. Nikdy som sa však neučila, nebolo kedy. Po nociach sa mi učiť nechcelo, a cez deň som musela stále niečo upratovať, poprípade som musela ísť von so sestrou. Jediná voľnosť, jediný čas kedy som mohla byť vonku. Lenže mala som na to len pol hodinu. Často som sa cítila ako vo väzení. Keď som toto všetko povedala Hanah ľútostivo na mňa pozrela, a spýtala sa ma prečo som nezavolala skôr. Povedala som ako to bolo s tými listami. Pohladila ma po vlasoch, a ja som mala taký pocit, že práve ona bola tá ktorá otca podporovala aby mi stále písal, dávala mu nádej že raz určite odpíšem. Videla som v nej najlepšiu kamarátku. Najviac som sa bála, že nebudem rozumieť originálnej nemčine ale nebol s tým žiaden problém. Hanah ma poobede vzala do mesta, na nákupy. Kúpila mi šaty pretože vravela že mám super postavu, a že sa nemám hanbiť za svoje nohy, matka mi zakazovala nosiť výstrihy a šortky, nemohla som sa odhaľovať. Musela som sa kryť a iné dievčatá si o mne mysleli že som mníška. Nikdy som sa nemohla ani maľovať, Hanah mi nakúpila šminky a dovolila mi aj to aby som si prefarbila vlasy na červeno, a trošku som si ich nechala podstrihnúť. Keď som sa videla v zrkadle takmer som sa nespoznala. Konečne zmena, už žiadne blond vlasy, síce to k mojim modrým očiam išlo, ale aj tak mi to už liezlo na nervy. Každý sa mi smial,že som hlúpa. Nikto netušil aké som to mala doma pretože som sa nemala s kým o tom porozprávať. S Hanah sme sa vrátili až večer. Keď ma otec zbadal milo sa na mňa usmial a ohodnotil moju zmenu kladne. Trošku som sa bála že ma zbije alebo na mňa nakričí pretože matka by ma za niečo takéto aj zabila. Bola som už unavená a tak som sa vybrala konečne spať. Vravievalo sa že keď niekde spíš po prvý krát a niečo sa ti sníva, tak sa ti to splní. Celú noc sa mi snívalo o chlapcovi ktorý mal zvláštne zeleno-hnedé oči, plné pery, v dolnej pere piercing, bledé vlasy, a celý bol taký čudný. Nepoznala som ho, no niečo mi vravelo že ho čoskoro spoznám...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama