Davidova dcéra, Blaire 11

30. dubna 2017 v 21:17 | Marči ;) |  Davidova dcéra, Blaire


Bola som veľmi unavená, ľahla som si do postele, Tom si ľahol vedľa mňa a spoločne sme zaspali. Toto bolo po prvý krát čo sme spolu strávili celú noc. Ráno som sa prebudila, Tom ma objímal, ruku mal prehodenú cez moje bruško, ktoré sa pomaly zväčšovalo. Cítila som sa ako ešte nikdy. Alebo aspoň tak ako už dlho nie. Konečne krásne ráno. Slniečko svietilo, objímal ma chlap, ktorý ma ľúbi a ľúbi aj moje dieťa. Čo viac si priať?
,,Dobré ránko láska" pozdravil ma Tom
,,Dobré ráno" odzdravila som ho
,,Vyspinkali ste sa mi?"
,,Aj hej"
,,To som rád"
,,Prepáč mi ten včerajšok. Som z toho všetkého zmätená."
,,To je v poriadku. Ja počkám"
,,Nemusíš, chcem byť s tebou. Neviem ako to celé dopadne, koľko toho spolu zvládneme. Ale radšej to skúsiť ako neskúsiť."
,,Som rád že tomu dáš aspoň šancu"
,,I tak by si mi nedal na výber"
,,To nie"

,,čo by si povedal keby sme sa odsťahovali"
,,Nemám námietky"
,,A kam?"
,,Ja som myslel že máš už niečo vymyslené"
Z rozhovoru nás vytrhlo klopanie na dvere.
,,Kto je"
,,To som ja Blaire"spoza dverí sa ozval otec.
,,Čo chceš"
,,Porozprávať sa"
,,Nemáme o čom"
,,Ale máme, pustíš ma dnu?"
,,Fajn, na dve minúty" vstala som z postele, odomkla dvere od izby a pustila ho dnu. Ako prvé mu padol pohľad na posteľ, na ktorej ležal Tom
,,Som rád že si tu aj ty"
,,Hm vyklop čo chceš a potom choď preč" povedala som mu.
,,Blaire, prepáč mi ten včerajší výstup, ja len nie som pripravený na to byť dedkom. Prišlo to tak náhle a nečakane.. Mrzí ma tá reakcia. Viem že som to posral"
,,A teraz čakáš čo?"
,,Nečakám že mi to odpustíš, len nechcem aby si odišla."
,,Ako si to predstavuješ teda?"
,,To nejak spoločne zvládneme čo poviete?"
,,Neviem, chcela som sa od teba odstrihnúť"
,,Je mi to jasné ale.. Nechcem aby si išla bývať sama. Proste Vás chcem mať pod jednou strechou aspoň dočasne a potom niečo vymyslíme"
,,Fajn, premyslím si to. A potom ťa vyhľadám. Ocenila by som chvíľu pokoja. Po tom včerajšku si u mňa veľmi klesol"
,,Chápem"

S Tomom sme ležali a ticho pozerali film ktorý som vybrala. Bol to nejaký trápny doják, pri ktorom som si riadne poplakala. Tom sa mi ticho smial, začo pokaždé dostal bombu do ramena.
,,Ty moje malé citlivé" pohladil ma po ruke
,,Láskavo sa mi nesmej" urazene som mu odpovedala a vybehla som z izby.
Na schodoch sa mi však zatočila hlava a ja som sa nestihla zachytiť a bohužiaľ spadla som.
Posledné čo si pamätám, bolo ako som bolestne zakričala a chytila si brucho.

Prebudila som sa až v cudzej bielej izbe. Až po chvíli mi prišlo že som v nemocnici. Okolo mňa pípali prístroje. Cítila som sa neuveriteľne prázdna. Bez toho aby mi to niekto potvrdil, z očí sa mi valili potoky sĺz. Nemala som šajnu o tom, koľko je hodín, alebo o tom prečo som tu úplne sama a nikto pri mne nesedí. Čakala som že tu so mnou bude aspoň otec, alebo Tom, no bola som sama. Neskutočne ma bolela hlava a tak som si ju chytila. Zistila som, že hlavu mám celú obviazanú.
Konečne sa otvorili dvere a dnu vošiel Tom.
,,Ach, už si hore. Konečne"
,,A-ahoj" pozdravila som ho a snažila som sa na neho usmiať ale veľmi mi to nešlo.
,,Ahoj miláčik" sadol si na stoličku, ktorá bola pri mojej posteli a chytil ma za ruku.
,,Povedz mi..." z hlboka som sa nadýchla a radšej som odvrátila pohľad od Tom
,,To...to maličké..." nedokázala som to ani vysloviť, v krku som mala obrovský knedlík, cez ktorý sa mi nedalo rozprávať.
,,Ehm..Blaire, nedalo sa už nič robiť. Je mi to veľmi ľúto..ale o bábätko si prišla" vedela som to, cítila som to, no potrebovala som to asi počuť. Slzy mi tiekli potokom, cítila som sa veľmi zle.
,,Asi to vyznie hnusne, no zrejme to tak mala byť" povedala som po chvíli. Tom mi rukou zotrel slzy a jemne ma pobozkal.
,,Neboj sa Blaire, budeme mať spolu ešte veľa detí. Sľubujem"
,,Raz určite, no najprv sa musím vyrovnať s touto stratou" hlas sa mi opäť zlomil a moje oči zaplavili znovu slzy.
Tom ma držal za ruku, snažil sa mi slzy utierať čo najpravidelnejšie ale bolo to jedno, keď ďalšie mi z očí vytiekli. Potrebovala som sa z toho vyplakať ale zároveň som bola veľmi rada že Tom je pri mne.


Približne po týždni ležania v nemocnici ma prepustili. Dostala som lieky proti bolesti hlavy a lieky na spanie, nakoľko som mala problémy zo spánkom. Neuveriteľne som sa tešila domov a na druhej strane som sa hrozne bála. Bála som sa ako zvládnem vyjsť po tých nešťastných schodoch, ako zvládnem pohľad na miesto dopadu. S Tomom nás toto celé veľmi zblížilo. Bol pri mne nonstop, stále sme sa rozprávali, pomáhal mi to celé nejak prežiť.
,,Poď láska" otvoril mi dvere na aute Tom, podal mi ruku a pomohol mi pomaly a hlavne opatrne vystúpiť. Zabuchol za mnou dvere a ruka v ruke sme prešli ku vchodovým dverám.
,,Ja..."zastavila som a Tom zastavil so mnou.
,,Ja to nedám" povedala som zo slzami v očiach. Tom sa postavil oproti mne, do svojich veľkých teplých dlaní chytil moju tvár. Priblížil sa tvárou na milimetre ku mne a zašepkal.
,,Nemusíme tam ísť, ak nechceš" zatvorila som oči a ťažko som vydýchla.
,,A kam pôjdeme?" spýtala som sa
,,Kamkoľvek." pošeptal a konečne spojil naše pery. Vzdychla som a potom som otvorila oči.
,,Je to jedno, i tak tam jedného dňa budem musieť vojsť. Kto tam všetko je?"
,,Nikto, povedal som nech idú niekam preč. Chápem, že to môže chvíľu trvať a netreba nám k tomu aj otázky typu ´ako sa cítiš Blaire´ a pod."
,,Tak poďme pomaly na to." chytila som ho pevne za ruku a opatrne som vykročila k domu. Tom mi jemne stisol ruku, keď som prechádzala cez dvere. Pohľad mi padol hneď na miesto pod schodmi. V okamihu som mala slzy v očiach.
,,Prosím, rýchlo poďme do tvojej izby." požiadala som Toma. Nechcela som ísť do mojej izby, tam mám viac spomienok, než v Tomovej. Tom neváhal, zavrel vchodové dvere, vzal ma do náruče a šikovne so mnou prešiel po schodoch. Odniesol ma až do svojej postele, kde ma opatrne položil.
,,Poď ku mne" pošeptala som a natiahla som k Tomovi ruky ako malé dieťa.
,,Už idem láska" usmial sa, ľahol si ku mne a objal ma. Položila som hlavu na jeho hruď, Tom ma pobozkal do vlasov a potom mi ich nežne hladkal.
Nadýchla som sa že niečo poviem no Tom mi to nedovolil.
,,Pšt, som tu s tebou, budeme tíško ležať vedľa seba. Mala by si si pospinkať" šeptal. Ticho som síce zostala no spať sa mi nechcelo, alebo skôr nedalo. Zatvorila som oči, no jediné čo som docielila bolo že sa mi z očí začali valiť slzy. Tom len vzdychol ale ďalej ma mlčky hladil. Vedela som, že aj jeho to trápi, hoc maličké nebolo jeho. Niekoľko krát mu tiekli slzy, plakal ako malý chlapec. Priznal sa mi, že sa tešil. Tešil sa na to všetko, čo som pôvodne mala prežívať sama.
V Tomovi som objavila obrovskú oporu. Cítila som k nemu niečo, čo k Maxovi nikdy. Chvíle ktoré som strávila s Tomom mali pre mňa oveľa vyššiu hodnotu ako tie, ktoré som prežila s Maxom.
Hej, veľa ľudí si povie, aká som naivná, ako môžem veriť niekomu, kto predo mnou vymenil v posteli toľko žien. Ako môžem veriť chlapcovi ako je Tom. No ja som v ňom videla niečo, čo mnoho ľudí nie. Poznala som ho aj z tej inej stránky. Nebol to pre mňa ten slávny Tom Kaulitz, pre mňa to bol len obyčajný chlap. Taký, akých stretnete na ulici nespočetné množstvo. Nepotrebovala som jeho slávu ani jeho peniaze. Jediné po čom som naozaj túžila, bola jeho prítomnosť, jeho láska a porozumenie. Presne to mi práve dával.
Niekoľko dní som sa ,,učila" žiť v tomto dome, niekoľko dní som sa viac zdržovala v Tomovej izbe, ako v ktorejkoľvek inej miestnosti tohto domu.
Jedného dňa som však zostala doma sama. Chalani išli na nejaké fotenie, Tom mi nakázal že keď budem čokoľvek potrebovať mám mu proste zavolať a on príde. Ale ja som nechcela. Potrebovala som sa vzchopiť a dokázať sama sebe že to zvládnem. Nemohla som byť tak závislá na druhých, už som sa s tým potrebovala vysporiadať.
Bola som hladná, a už i smädná. Nemala som na výber, musela som sama zliezť dolu do kuchyne aby som sa najedla a napila. Vyšla som z izby, pomalými krokmi som išla k schodisku. Radšej som sa chytila zábradlia a schod po schode som šla dolu. V hlave sa mi vynorili spomienky z toho nešťastného pádu. Vyhrkli mi slzy ale ja som ich premohla a zliezla som až dolu do kuchyne. Otvorila som si chladničku, v ktorej som sa niekoľko minút prehrabávala kým som si konečne vybrala jedlo. Pohľad mi padol na fľašu vína. Bez váhania som fľašu vybrala a otvorila. Keďže som bola smädná rovno som sa napila. Rozhodla som sa že nebudem špiniť pohár. Víno bolo chutné. Jedlo ktoré som chcela jesť som odložila naspäť do chladničky a vybrala som aj druhú fľašu vína. Odkráčala som do obývačky, pustila som si vežu, a do rytmu hudby som popíjala. Čím rýchlejšia hudba tým rýchlejšie som do seba liala víno. Prvá fľaša sa vytratila veľmi rýchlo a mne čoraz viac začínalo byť jedno všetko čo sa deje. Otvorila som aj druhú fľašu a rovno som si poriadne logla.
Hudbu som zosilnila a odkráčala som ešte relatívne normálnym krokom do kuchyne. Mierila som priamo do chladničky, vybrala som ešte jednu fľašu vína a odišla som späť do obývačky. Fľašu som postavila na stôl a sadla som si na gauč. Zatvorila som oči a snažila som sa na nič nemyslieť.

------TOM-----
Už som celkom nervózne pobehoval sem a tam, zatiaľ čo fotograf fotil Billa. Blaire mi nedvíhala mobil a to sa mi nezdalo. Nie keď jej volám už asi 50 krát v priebehu troch hodín. Nikdy si nedáva tichý režim, takže aj keby spala zobudilo by ju to. Nechcel som ju nechávať doma samu, po tom čo sa stalo...ešte stále nebola vysporiadaná s tým čo nám, alebo jej, osud nadelil. Po nociach plakávala do vankúša. Snažila sa byť čo najtichšie, aby ma nezobudila no ja som vedel že plače. Snažil som sa ju utíšiť ale nie vždy sa mi podarilo. Zvyčajne zaspala až po niekoľkých hodín intenzívneho plaču.
,,Hej Tom, čo chodíš jak keby si mal v riti vrtuľu?" spýtal sa Dávid.
,,Mám strach."
,,Z čoho?" spýtal sa zo smiechom
,,O Blaire, poďme už domov"
,,Nie si trošku precitlivený ? Myslím, že moja dcéra to zvládne. Koniec koncov o chvíľu končíme"
,,Konečne" vydýchol som si že už pôjdeme domov. Že konečne uvidím moju Blaire. Dúfam, že je v poriadku.


-----BLAIRE---
Spievala som spoločne s Pink, a odtackala som sa až na terasu. Hudba hrala dostatočne hlasno, takže som ju počula až sem. Druhá fľaša vína mizla tiež dosť rýchlo. Zapotackala som sa, tak som si radšej sadla na stoličku ktorú sme na terase mali a víno položila na stôl. Niekto si tu zabudol cigarety a tak som dotyčnému jednu ukradla a zapálila som si.
,,Olééééé, nenávidííííííím tento sveeet, oléééé" kričala som len tak.
Mala som geniálny nápad,, rozhodla som že sa pôjdem okúpať. Vyzliekla som sa a vzala som si nafukovačku. Asi je blbosť sa kúpať opitá, ale ja to nejak vymyslím. Hodila som nafukovačku do vody, a jednou nohou som si stúpla na schodíky. Voda bola príjemná, no ja som sa ešte otočila. Na stole som totižto zabudla svoju najlepšiu kamošku - fľaštičku. Vzala som ju do ruky a vrátila som sa k bazénu. Nafukovačku som mala rovno pri kraji. Nohou som si ju pritiahla k schodíkom, fľašu som postavila na kraj bazénu a šupla som sa na nafukovačku. Samozrejme som sa celá ošpliechala čo mi prišlo náramne vtipné. Ľahla som si na nafukovačku, vzala som do ruky fľašu a išla len tak som nohami hýbala vo vode aby som sa aspoň kus pohla. Napila som sa z fľaše.
,,Hnusné schody, hnusný život. Och ako ťa nenááááááááávidíííííím. Nenávidím ťa Max Hoffer Nenávidím. Zničil si mi život."
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama