Květen 2017

Rychle, rychle běží čas

31. května 2017 v 10:01 | Marči ;) |  ´Téma Týdne´

Takmer 6 rokov a stále je v tom láska

Ani sa mi nechce veriť, že je to už tak dlho, čo to spolu ťaháme. Neuveriteľné, ako ten čas letí.
Spomínam si na slová mojich známych, keď som sa s ním zoznámila, keď som o ňom všade nadšene hovorila. Hovorili, že je to moja ďalšia týždňová nanajvýš mesačná záležitosť. Páni, a už je to takmer 6 rokov. Presne 5 a pol roka je za nami. Z násťročných sú z nás zrazu ´dsaťročný´dospeli sme, zmenili sme sa, prežili sme veci, ktoré neprajeme nikomu a stále sme tu. Stále sme tu SPOLU. Aj po takej dobe je pre mňa sexy, je mojou múzou, mojím dôvodom ráno sa prebudiť. Aj keď je pravým opakom mňa, aj keď nie je tak presladený, ako by som ja potrebovala aj tak je len môj.
Neuveriteľné, láska stretla aj mňa. Taká tá skutočná, taká čo niečo aj vydrží. Taká, ktorá posúva hranice, ukazuje smer.


Už nie som len ja, už sme my. Budúcnosť neplánujem len pre seba, ale pre nás.
Keď s ním nie som, chýba mi. Jeho vôňa, prítomnosť, smiech, hlas...Ešte stále si pri ňom prídem ako práve zamilovaná. A pritom sú to už doslova roky.
Jasné, ani jeden z nás nie je dokonalý, obaja máme svoje chyby, a keď sa hneváme dokážeme si všetko poriadne vytknúť, ale..v ktorom vzťahu nie sú hádky??

Mám dvadsaťjeden a kupujem s ním dom. Si normálna? Naozaj si myslíš, že to vydrží navždy? - s takýmito reakciami sa stretávam. Úprimne, je mi jedno čo si kto o tom myslí, je to naša vec a možno to teda jedného dňa bude náš problém. Aj keď stále dúfam, že nie. Viem, že sa to nedá nijak poistiť. Viem, že sa pokojne môže stať, že jeden z nás bude chcieť ísť inou cestou. A nezabráni tomu ani svadba ani deti. Samozrejme, že nechcem aby to jedného dňa skončilo, jasné že si želám aby sme tu boli jeden pre druhého aj o ďalších 40 rokov, ale dopredu to zaručiť neviem. A tak je dôležité to, čo je teraz.

Každopádne, keď sa teraz stretnem s osobami, ktoré mi pred rokmi povedali, že je to len týždňová nanajvýš mesačná záležitosť, smejeme sa na tom, ako ten čas RÝCHLO ubehol...





Babe ❤

26. května 2017 v 21:20 | Marči ;)


I have died everyday waiting for you

23. května 2017 v 19:34 | Marči ;) |  I have died everyday waiting for you
Ahojte pusinky Usmívající se

Ani neviem kde začať, ideálne asi rovno na začiatku. Pred nedávnom ma napadol tento príbeh, ktorý sa sem ?čoskoro? dostane.
Zatiaľ toho nemám moc napísaného ale chcem sa už podeliť aspoň o malú ukážku. Aby ste sa mali načo tešiť.

Dúfam, že si tento príbeh nájde čitateľov Usmívající se

Majte sa zatiaľ krásne






Uvidíme časom, Tom! 2 (časť 2/1)

12. května 2017 v 18:24 | Marči |  Uvidíme časom, Tom! 2


Sedela som na parapete a sledovala som ako kvapky dažďa dopadajú na okno. Bolo také typické, sychravé, takmer už zimné počasie. Cítila som sa ako zbitý pes. Ani neviem prečo na mňa doľahla taká nálada. Z očí sa mi znovu spustilli potoky sĺz. Je divné že mám ešte nejaké slzy, v poslednej dobe som viac uplakaná ako usmiata. Ostatný si už nejak zvykli, zvykli si na to, že sa nesmejem, dokonca aj na to, že s nimi nekomunikujem. Schudla som dobrých 5 kíl a musím sa priznať, sama sebe sa hnusím. Trčia mi všetky rebrá, všetky kosti. Jediný s kým dokážem byť je malý Tobiasko, no už aj jemu sa vyhýbam aby som ho nenakazila tou depresiou ktorú mám ja. Neviem poriadne aký je dátum, viem len to, že je už november. Nejako som sa prestala zaujímať o všetko, čo sa okolo mňa deje. Nejem, pretože nie som hladná, nepijem pretože nie som smädná a nesmejem sa pretože sa mi chce stále plakať. MNE?! Mne večne vysmiatej, všetko som sa vždy snažila brať s nadhľadom, alebo som sa aspoň snažila vo všetkom hľadať niečo pozitívne. Len nejako neviem nájsť nič pozitívne v mojom živote. Vyhýbam sa Andymu, Katrin, Olívií. Do školy viac nechodím ako chodím. A prekvapivo, Barbara mi vždy napíše bez kecov ospravedlnenku.
To je život však? Depresia je mojou novou najlepšou kamoškou. Je so mnou vždy a všade. Od rána čo vstanem až do večera čo zaspím. Prestala som sa dokonca i líčiť. Ja čo som pred tým pomaly bez makeupu nevyšla z domu, teraz tak chodím stále. Mala by som sa prestať deptať. Mala by som sa dať dokopy..Ale ako?!
Z myšlienok ma vytrhol krik z dola. Započúvala som sa do slov
,,Ja neviem čo s ňou je..! Nechápeš že ani so mnou sa nebaví? To že som jej dvojča neznamená že jej vidím do hlavy. Hej niečo cítim, ale nie všetko. Viem že je na dne ale čo s ňou mám robiť?! Minule som jej plakala pri nohách. Prosila som ju aby mi povedala čo jej je a myslíš že niečo povedala?!" Opäť sa hádajú..A zasa je to kvôli mne. Utrela som si slzu.
,,Tak mi aspoň povedz či mala nejakého parchanta ktorý sa na ňu vysral"
,,Nemala nikoho...a nechce ani toho, kto ju miluje" vykríkla Katrin a potom som už len počula ako buchli vchodové dvere. Zbláznila sa? Kam teraz v takom počasí chce ísť?! Chcela som sa obliecť a utekať za ňou, povedať jej všetko čo cítim, ale niečo ma tu držalo. Nedokázala som sa pohnúť, nedokázala som sa za ňou rozbehnúť. Nešlo to.

Ľahla som si do postele. Oči ma už pálila od neprestajného plaču, slzné kanáliky zrejme pracovali na maximum, keď ešte stále dokázali vyprodukovať slzy. Opäť som si utrela tvár a snažila sa zaspať. Lenže vždy keď som zatvorila oči, bola som tam.. V tej prekliatej izbe, na posteli s Tomom Kaulitzom.. Videla som jeho tvár, každý detail..Videla som samu seba, ako mu prstom prechádzam po tvári, ako ma pálili brušká prstov z jeho pokožky. Cítila som jeho pery na tých mojich. A vždy s týmto ´filmom´pred očami som zaspala. Sny? Tak to sa v mojom prípade nedá nazvať snami. Sú to nočné mory, plné nahých tiel, obtierajúcich sa o to Tomovo.. Vždy sa prebudím spotená, vždy sa prebudím uplakaná...Toto musí skončiť. Musí!

Vstala som opäť do upršaného rána. Dúfala som, že na mňa nebude doliehať to pochmúrne počasie. Dnes som bola odhodlaná začať bojovať sama zo sebou. Nikto nestojí za to, aby som vyzerala takto. A vôbec, nemôžem z môjho stavu obvinovať Toma, veď som to bola ja, kto ho poslal do riti. Z hlboka som sa nadýchla nosom a postavila som sa z postele. Nemala som síce náladu na nič ale musela som prekonať.
Odišla som do kúpeľne, vyzliekla som sa do naha. Vošla som do sprchy a nechala som aby na moje telo dopadali kvapky horúcej vody. Osprchovaná, dokonca i nalíčená som vyšla z kúpeľne. Bola sobota ráno. A ja som chcela zmenu. Veľkú zmenu. Zbehla som do kuchyne a konečne som sa najedla. Najedla som sa ako človek, nie ako zombie. Síce som toho do žalúdku nedostala veľa, pretože sa mi riadne stiahol ale bola som rada aj zato málo čo som do neho dostala. Odišla som do izby, kde som sa obliekla, vzala som si kabelku a zas som zišla dolu. Načmárala som krátky ale zato dostatočný odkaz ´SOM V MESTE´nalepila som ho na chladničku a zmizla som z domu. Celou cestou do mesta som premýšľala či je môj krok správny, nakoniec som usúdila že áno a vbehla som do kaderníctva.
,,Dobrý deň" pozdravila som pani asi v Barbariných rokoch.
,,Dobrý deň. Ste objednaná?"
,,Ehm, nie. Máte toho dnes veľa alebo by ste ma mohli zobrať?" sedelo tu pár žien ale mne to bolo fuk, ja si počkám.
,,Vezmem vás, sadnite si prosím" usmiala sa na mňa a ja som si sadla. O chvíľu prišla ďalšia pani, ktorá sa hneď pustila do práce. Takže som si posedela asi hodinku v kresle. Zatiaľ som si prečítala všetky časopisi ktoré tu mali a rozhodovala som sa čo vlastne s mojími vlasmi chcem. Keď som sa dostala na radu, šla som k tej pani, ktorú som zdravila.
,,Tak a čo by ste chceli?"
,,No ehm, rozmýšľam nad čiernou alebo červenou farbou. A vlasy by som chcela skrátiť, dať to asi do postupna" pozerala som sa na seba v zrkadle a neunikol mi úškrn tej pani.
,,Tak dáme asi skôr červenú dobre? Pretože s čiernou budeš vyzerať ako snehulienka" usmiala sa na mňa a ja som prikývla.

Tak toto som nečakala ani vo sne. Svoje dlhé BLOND vlasy som vymenila za riadne ČERVENÉ, a o kus kratšie. Ale vyzerá to dobre. Usmiala som sa sama na seba keď som sa zbadala vo výlohe jedného z obchodov. Vošla som dnu a začala som sa prehrabovať vecami. Nakoniec som si kúpila trojo čiernych rifiel a asi milión tričiek. Môj žalúdok sa hlásil o slovo, cítila som neuveriteľný hlad. Kúpila som si teda bagetu a hneď som ju aj zhltla. Zastavila som sa ešte v drogérií kde som si nakúpila tonu kozmetiky. Ovešaná taškami, s prádznou peňaženkou ale spokojná som sa vybrala domov. Na hlave som mala kapucňu, fúkal vietor a bola hrozná zima. Drkotala som sa a snažila som sa čo najviac skryť do bundy, ktorú som na sebe mala.
Dnešný deň je výnimočne iný.. Neviem čím to je, ale cítim sa šťastná.
,,Ahojte" prehovorila som chrapľavým hlasom, keď som vstúpila do domu. Počula som hlasy z obývačky takže som automaticky pozdravila. A zrazu bolo ticho. Čo mám haluze? Vyzliekla som sa z bundy a z hlavy som si dala dolu kapucňu. Prehodila som si vlasy a s taškami v rukách som vchádzala do obývačky. Takmer som spadla na zem keď som tam videla všetkých. A to naozaj všetkých. Katrin ktorá sedela na Billových nohách a šťastne sa usmievala. Toma ktorý sedel v kresle s nohami natiahnutými a rukami zloženými na svojom klíne. Géčka ktoré sa usmievali. Andyho ktorý držal Olíviu za ruku a stál pri okne. Otca, ktorý sedel v druhom kresle a Barbaru s malým Tobiasom na rukách. Pozerala som na nich a nevedela som čo mám povedať. Alebo čo urobiť. Všetky pohľady spočinuli na mne a každý na mňa prekvapene zamrkal.
,,Ahoj" pozdravili takmer zborovo. Pustila som tašky na zem a zamrkala. Na sucho som prehltla a očami behala po osobách ktoré tam boli. Do toho šťastného kontextu som nezapadala.
,,Nika, čo si to urobila?" prehovorila na mňa Katrin a Tom konečne dvihol pohľad zo zeme. Jemne sa na mňa usmial.
,,Echm...no.. pfúúú...asi...to" zakrútila som hlavou a chcela som zdrhnúť.
,,Stoj" zastavila ma Olívia. Pozrela som na ňu a chcela som odísť no ona ku mne pribehla a chytila ma a ruku.
,,Zostaň tu s nami" pošeptala.
,,Echm.. no..hm.. neviem" koktala som. Nakoniec som však ostala. Vrátila som sa do obývačky a nevedela som čo zo sebou.
,,pf..tcha..echme" vydávala som zvuky asi horšie ako vydáva Tobi. Nakoniec moje telo zaplavil pocit šťastia a mne sa podaril vyčariť úsmev na perách
,,To sa so mnou ani neprivítate?" zamrkala som na chalanov a čakala ktorý pribehne skôr. Jasné že Gustav. On sa tak rád mojká totižto. Taký medvedík on je. Poriadne som ho objala a on ma bez najmenšieho problému dvihol do výšky a zatočil so mnou.
,,Tuším si nejak schudla micka, mala by si pribrať, tlačia ma tvoje kosti" zaškeril sa a ja som sa po dlhej dobe zasmiala.
,,Neboj sa už na tom pracujem" mrkla som na neho ale to už som objímala Georga.
,,Bill?" pozrela som na neho a dvihla som obočie. On ho zvedavo vytiahol hádam ešte vyššie
,,Môžeš mi povedať prečo ti Katrin sedí na nohách? Teda a mňa sa nikto nespýta či s tým súhlasim" dala som mu zo smiechom päsťovku do ramena a následne som ho objala. Zostával už len Tom. Usmial sa na mňa ale len tak jemne, smutne... Pristúpila som k nemu a keď som mu pozrela do očí, stratila som pojem o čase, prestala som vnímať že tu sú aj iný ľudia.
,,Chýbala si mi" prerušil to ticho. Neodpovedala som, normálne som na neho skočila a mačkala som ho najviac ako mi to moje telo dovolovalo. A on mačkal mňa.
,,Ehm" odkašľal si otec. Zoskočila som z Toma a usmiala sa. Čože? Toľko úsmevov? Neverím.
,,Ocko, nehnevaj sa za tie vlasy ok? Ja som proste..chcela som zmenu...Chápeš? Dnes som normálne raňajkovala a v meste som zjedla takúto veľkú bagetu" ukázala som mu rukami. ,,A okrem toho, máme niečo jesť? Som hladná a keď som bola v obchode s handrami tak vo všetkom som vyzerala strašne zle..."
,,No to je to čo sme sa ti snažili všetci povedať."
,,Ja viem" sklopila som zrak a potichu zdrhla do kuchyne. Otvorila som chladničku a premýšľala som čo zhltnem. Bola by som asi zjedla aj slona. :D

,,Hm, mohli by sme sa porozprávať?" prehovoril ku mne Tom keď som sa vrátila s plným žalúdkom do obývačky. Iba som mlčky prikývla.
,,Medzi štyrmi očami?"
,,Ja nemám tajnosti" snažila som sa to zahrať.. nechcela som s ním ostať sama. Nie po tom, čo som si priznala že ho milujem.
,,Prosím" zamrkal na mňa a tak som prikývla a vybrala sa ku mne do izby s Tomom za zadkom.